Turistický sprievodca

1. Oravice – Tichá dolina - Oravická Magura - Witow

Na túru ideme z Oravíc od bazénov po asfaltovej ceste do Tichej doliny po červenej značke asi 10 min. Pred nami sa objaví veľká slnečná poľana. Na jej začiatku odbočíme vľavo po žltej značke na lúku s pekným výhľadom na Osobitú a Roháče. Žltá značka nás vedie na vrchol Vyšné diely.

Potom ideme 15 min. po trávnatej lúky a vojdeme do smrekového lesa. Pokračujeme po lesnej ceste strmo miestami suchým a škodcami zničeným porastom. Na turistickom chodníku je v týchto miestach veľa popadaných stromov od snehovej kalamity v roku 2009. Zvalené stromy sa obchádzajú po ľavej strane úbočia traverzovaním. Chodník nás vyvedie na poľanu v okolí vrcholu Veľké Diely. Poľanou pokračujeme vpravo pozdĺž riedkeho vysokého smrekového porastu. Po 10 min. pohodlnej chôdze vystúpime na vrchol Vyšné Diely (1102 m n.m.) Z vrcholu je nádherný výhľad na slovenskú i poľskú časť Západných Tatier.

Ďalej ideme pravou stranou poľany. V mieste, kde lesná cesta pretína poľanu, prejdeme vľavo, mierne hore a vystúpime na hrebeň, ktorým vedie štátna hranica s Poľskou republikou. Potom pokračujeme vpravo po hrebeni na vrchol Magura Witowska (1232 m n.m. - slovenský názov je Oravická Magura).

Z Magury Witowskej ideme neznačkovaným chodníkom na vrchol Witowski Przyslop. Z tohto miesta je nádherný výhľad na Chocholovskú dolinu, a na dedinu Witow. Keď je zlé počasie a chytí nás veľký dážď, nepokračujeme vyznačenou trasou na Hurchoci Wierch, ale zostúpime lesnou zvážnicou do dediny Witow.

Autor: Dominika Filekova (Zuberec)

Túra začína v Oraviciach pri bazénoch. Potom postupujeme vpravo do Bobroveckej doliny, najdlhšej z dolín ústiacich do Oravickej kotliny o dĺžke 9,5 km, a ploche 9 km2. Dolina je budovaná vápencami a vulkanickými horninami. Ideme asfaltovou cestou, ktora je široká 3 m. Turistický chodník je označený modrou farbou. Ak máte štastie, stretnete vretenicu.
Na začiatku míňame horáreň. Cesta vedie širokým údolím s výhľadom na Osobitú (1687 m ). Všade naokolo sú ihličnaté stromy. Turistická značka nás vedie popri potoku. Cestou vidíme skládku dreva a víkendové murované domy. Po pravej strane pri odbočke za dreveným mostom uvidíme tabuľu. Informuje nás, že sme v teritóriu hnedého medveďa. Návštevníci sa občas s medveďami stretnú.
Zhruba po 1 hodine prídeme na rázcestie pod Umrlou. Podľa smerovej tabule pokračujeme rovno po modrej turistickej značke ešte 2 hodiny. Tabuľa po pravej strane chodníka zakazuje pokračovať ďalej na bicykloch a druhá informuje o tom, že v súčasnosti je turistický chodník zo sedla Umrlá do Bobroveckého sedla zavretý z dôvodu ochrany divokých šeliem. Štrkovitým chodníkom ideme daľej stále popri Bobroveckom potoku a míňame senníky a budovu vodného zdroja pre oravské potrubia.
Začneme stúpať strmšie dohora a dolina sa zužuje. Vľavo sa pred nami týči Skalka (1327 m). Jej bočné steny spolu s Kýčerou (1384 m) tvoria vápencovú Skalnú bránu, dlhú 250 m. Pred vstupom do nej po oboch stranách sú mnohé vyvieračky. Ich voda vteká do Bobroveckého potoka. Jeden prameň je nasmerovaný do dreveného hríba, z ktorého sa môžeme napiť. Za Skalnou bránou vidíme v lese veľa suchých a popadaných stromov. Na skalnatom úbočí rastie pestrofarebný mach. Obklopení lesom ideme približne pol hodiny a prídeme na širokú poľanu pod Bobroveckým sedlom. Potom ideme strmo lesným chodníkom do Bobroveckého sedla. Návštevníci sa tu často stretajú s poľskými turistami idúcimi na Lúčnu.
V sedle si oddýchneme, občerstvíme sa, pokocháme pohľadom na Bobrovec, na ktorý je v súčasnosti zakázaný výstup, pretože je tam revír rysa ostrovida. Smerujeme nadol chodníkom, ktorý je široký asi 1m. Chodník vedie na začiatku kosodrevinou a neskôr vysokým smrekovým lesom. Je strmý, prichádza k potoku a popri ňom do Chocholovskej chaty.
Na poľane sa nachádza koliba s expozíciou legendárnej záchrannej akcie z obdobia 2.svetovej vojny. Členovia horskej záchrannej služby zo Zakopaného v noci potajomky preniesli 11 ranených partizánov zo Salatínskej doliny v Roháčoch, kde boli ešte Nemci, do oslobodeného mesta Zakopané.
Autor: Michaela Medvecka

Trasa začína na rázcestí Látanej a Roháčskej doliny na Zverovke. Na začiatku na ľavej strane chodníka je symbolický partizánsky cintorín. Za ním po pravej strane je horáreň a za ňou skratka ku chate Šindľovec. My ideme rovno dolinou dlhou 3,5 km po žltej turistickej značke. Chodník je prvé dve tretiny asfaltový, mierne stúpajúci a vedie popri potoku Látaná.
Dolina je najprv úzka, málo svetlá, v závere široká, vytvarovaná štvrtohorným pevninským ľadovcom. Úbočia doliny sú zalesnené monokultúrou smreka obyčajného. V doline je niekoľko zachytených prameňov, z ktorých sa môžeme napiť. Žijú tu medvede. Asi po 1 hodinovej chôdze na pravej strane vidíme lavínou poškodený les. V týchto častiach je chodník rozbitý, bahnistý a narušený lesnými mechanizmami.
V závere Látanej doliny v časti Kotlov žľab je lesný prales, vyhlásený za Štátnu prírodnú rezerváciu. V ňom i poniže neho sú lesy napadnuté kôrovcom. Mnohé sú vyschnuté a prebieha ťažba dreva. Po 1,5 hod. chôdze odbočíme doľava na zelenú značku a stúpame strmšie dohora. Prechádzame cez potok. Lesný porast redne a vchádzame do pásma kosodreviny. Kráčame už po kamenistom chodníku a pod vrcholom po serpentínach. Posledných 500 m ideme príjemným chodníkom v pásme alpínskych lúk. Na obzore sa nám ukazuje vrchol Lúčna, Bobrovec, vľavo Osobitá a vpravo na severovýchode Volovec, Rákoň a štíty poľských Tatier.
Vrchol Lúčna je široký s útržkami kosodreviny v nadmorskej výške 1652 m n. m. Vedie po ňom slovensko – poľská hranica. Tadiaľto sa v minulom storočí prevážali ranení partizáni a prenášala ilegálne náboženská literatúra rímsko – katolíckej cirkvi. Dnes vďaka EU môžeme legálne zísť do Chocholowskej doliny na chatu. Názov Lúčna má pôvod v slove lúčenie, pretože tu sa Gorali lúčili so svojimi príbuznými pri odchádzaní za prácou za more. V dávnych dobách od jari do jesene sa tu pásli voly. Do Chocholowskej doliny schádzame po žltej značke. Za 50 min. prídeme do chaty na Poľane Chocholowskej. Chodník je najskôr suťový a serpentínovite sa stáča, neskôr prechádza do kamenných schodov. Klesá prevažne strmo do doliny. V strednej časti traverzujeme juhovýchodné úbočie a v mieste, kde sa zosunula kamenná lavína môžeme zastať. Pomedzi smreky je tu nádherný výhľad na Kominiarski wierch.
Po traverze prídeme k rázcestiu s modrou značkou prichádzajúcou z Bobroveckého sedla. Zabočíme doprava a ideme opäť strmo dolu. V polovici sa napojíme na prameň potoka, ktorý vteká pod chatou do potoka Sivá voda. Keď prídeme na poľanu, pred sebou vidíme meteorologickú stanicu. Potok i náš chodník sa stáčajú doprava ku chate. Tu sa občerstvíme. Z tabúľ na chate sa dozvedáme, že sa tu stretli Ján Pavol II. a Lech Walesa a pápeža 26.3.1983 honorovali za čestného tatranského sprievodcu.
Od chaty pokračujeme kameňmi vykladanou cestou nadol okolo potoka Siwa Voda po pravej strane a salašov po ľavej strane. V jednom sa nachádza tabuľa, ktorá informuje, že aj tu sa pápež Ján Pavol II. zastavil a ochutnal syr a žinčicu. Aj dnes to turistom bača z Vitanovej ponúka. Máme pekné výhľady na Mnichy Chocholowskie, Kominiarski wierch a Trzydniowiański wierch.
Dolina Chocholowska je najďalej na západ vysunutá dolina poľských Tatier. Od chaty ku hlavnej ceste je dlhá asi 7 km a prejdeme ju za 2 hodiny. Po pravej strane je vyvieračka . Voda tu vyviera zo zeme na veľkej ploche ako rieka. Nižšie prechádzame vápencovou bránou a po nej poľanou Huciska. Tu už premáva traktor s vagónmi, konské povozy, dajú sa požičať bicykle. Kto sa chce najesť, môže si nižšie na parkovisku kúpiť oštiepky.
Autor: Miroslav Ťapaják (Zuberec)

Z Chocholovskej chaty, v ktorej 23.6.1983 sa pápež Ján Pavol II stretol s Lechom Walesom, vtedajším vodcom Solidarity v Poľsku a nositeľom Nobelovej ceny za mier, ideme najprv dobrým chodníkom doľava popri potoku. Spočiatku je hlinitý a vedie k drevenici, ktorá slúžila v r. 1944 – 45 ako partizánska nemocnica, a dnes je tam muzeálna expozícia. Na drevenici je tabuľa s nápisom Tatranská dobrovoľná záchranná pohotovosť Tatrzanskie Ochotnicze Pogotowie Ratunkowe 1909, s modrým krížom a smrekovou vetvičkou. Dá sa pokračovať ku kaplnke sv. Jána Krstiteľa, kde od júna do októbra každú nedeľu o 13. hodine prebieha omša. Tá tu bola vybudovaná za účelom natáčania filmu o Jurajovi Jánošíkovi v 70-tych rokoch.
Aby sme sa dostali na Lúčnu, vrátime sa na náš žltoznačený chodník, ktorý je neskôr kamenistý a trčia na ňom korene stromov. Preto je potrebné vysoko dvíhať nohy. Ideme cez smrekový les s vysokým papradím. Vľavo míňame vyvierajúci prameň. Rastie tu malinčie, kvitne púpavec tatranský, žltý kamzičník rakúsky, modrý zvonovník hlavatý i liečivá ružovo – fialová materina dúška. Pokračujeme strmým kopcom až prídeme ku dvom smerovým tabuliam na rázcestí . Na nich je napísané Grzes a Bobrowiecka przelecz, čo znamená Lúčna a Bobrovecké sedlo.
Zelenoznačeným chodníkom by sme rovno pokračovali do Bobroveckého sedla. My musíme odbočiť doľava, a pokračovať po žltej značke 55 minút. O chvíľu prídeme do takého miesta, kde lavína vzala časť lesa . My tu máme teraz pekné výhľady na Kominiarsky vrch 1829 m n. m. a Trojdňový vrch 1758 m n. m. V spiatočnom smere chodníka vidno Bobrovec 1664 m n. m.
Ideme traverzom po prevažne kamenistej ceste. Vidno popadané stromy a už aj nové malé stromčeky. Papraď je takmer vyššia ako človek. Zabáčame doprava a striedavo stúpame strmo a pozvoľna. Strieda sa aj kamenistý a zemitý chodník. Miestami veľké kamene tvoria schody. Keď les redne a objavuje sa kosodrevina a alpínske lúky, popri chodníku ležia staré brvná. Kedysi pravdepodobne slúžili na spevnenie chodníka. Vyššie ešte plnia túto funkciu. Na lúkach rastie a koncom júla kvitne fialový vres, žltý a liečivý ľubovník bodkovaný, kamzičník rakúsky, plody už má brusnica čučoriedková a brusnica pravá. Biele stĺpiky s červeným lemom upozorňujú na poľsko-slovenskú hranicu. Modrý zvonček karpatský lemuje širokú kamenistú cestu, na ktorej sa občas nohy šmyknú nadol a je tu riziko pádu. Postupne sa nám v prípade pekného počasia objavujú na obzore vrcholy Roháčov – Baníkov, Tri Kopy, Hrubá kopa, Plačlivô, Ostrý Roháč, Volovec, Rákoň, Osobitá. Na vrchole Lúčnej je tabuľa s vyobrazeným lyžiarom – bežkárom ukazujúca smer do Chocholowskej doliny na poľanu. To znamená, že je tu vhodný terén na bežecké lyžovanie.
Sme vo výške 1652 m n.m. a vrchol je plochý, bez trávy, posypaný kameňmi. Každoročne sa tu v júni stretajú poľskí a slovenskí turisti na omši, folklórne skupiny v kroji, po omši sa spieva, tancuje a ponúka tradičný zuberský bochník zvaný kabáč so soľou, oravskou slaninou a cibuľou. Z vrcholu Lúčna vedie turistický chodník po hrebeni s názvom Dlhý úplaz na vrchol Rákoň . Chodník najprv klesá, potom stúpa nie veľmi strmo, ale ideme lúkami aj pomedzi kosodrevinu, ktorá nás pomasíruje. Ku koncu je cesta strmšia a kamenistá, lavinózna. Z Rákoňa je nádherný výhľad na panorámu poľských i slovenských Západných Tatier.
Z Rákoňa zostupujeme strmým širokým chodníkom podobným kamennej rieke. Spôsobili to silné dažde v posledných rokoch. V sedle Zábrať si môžeme na lavičkách oddýchnuť. Zo sedla sa zostupuje prudkým zrázom a serpentínami do Roháčskej doliny k bývalej Ťatliakovej chate (1380 m n.m.). V závere Roháčskej doliny v posledných rokoch silné vetry zničili veľké plochy lesného porastu. Náučná tabuľa to bude každému pripomínať. Pri plese si môžeme tiež oddýchnuť, najesť sa z vlastných zásob, osviežiť sa vo vode a obdivovať majestátnosť Ostrého Roháča , ak nám to počasie dovolí. K Ťatliakovmu bufetu pristavili reštauračnú miestnosť a ponúkajú aj teplé menu. Pred ním je veľa lavičiek a stolov na príjemné posedie. V zime od 15.11. do 15.6. sú Tatry uzavreté. Svahy sú lavinózne a hrôzostrašné stopy po nich sú aj v okolí Adamcule – priestor pod Roháčskym vodopádom.
26.12. sa každý rok koná tradičný štefánsky výstup ku Ťatliakovmu plesu so spevom a občerstvením ako po omši na Lúčnej. Od plesa sa zostupuje asfaltovou cestou na poľanu Zverovka. Dolina je široká a asfaltová cesta ide nadol mierne v pravom svahu. Preto stromy nebránia nádherným výhľadom na štíty Roháčov až po poľanu Zverovka. Celá trasa sa dá zvládnuť za 5 – 6 hodín.
Autor: Petra Šišková

Z Chocholovskej chaty (1146 m n.m.) ideme kamenistou cestou 150 m nadol. Prejdeme vpravo cez potok na zelený chodník. Ideme 2,5 km ihličnatým lesom, za 2O minút prídeme do Litvorového žľabu, a po ďalších 3O min. do Vyšnej Chocholovskej poľany. Strmo klesá a je porastená kosodrevinou i ihličnanmi a po asi polhodine vchádzame do ľadovcovej kotliny obklopenej 300 – 350 m vysokými skalnými stenami. Dno je pokryté obrovskými balvanmi a kamennými morénami. V severnej časti rastie kosodrevina. Tu vyteká spod morénového prahu Chocholovský potok.
Náš chodník zabáča vpravo do kamenistej kotliny medzi Volovcom a Rákoňom. Vstupujeme do pásma alpínskych lúk. Strmo stúpame serpentínami ku vrcholu. Na chodníku nachádzame nory svišťov tatranských. Kto má šťastie, môže sa s nimi stretnúť a odfotiť ich. Už pod vrcholom sa nám do obzoru dostávajú tatranské štíty a doliny, napr. Rákoň, Dlhý úplaz, Bobrovec, Mníchy Chocholovské, Kominiarski vrch, Lopata a vrchol Volovca. Na tento bočný chrbát (1879 m) prichádzame po 2,5 hod. od odchodu z chaty.
Po ďalšej polhodine dosahujeme vrchol Volovca (2064 m). Tu si dopĺňame tekutiny a jeme. Pokocháme sa výhľadmi na SZ oblúk ostrých roháčskych štítov od Ostrého Roháča po Salatíny a roháčske plesá.
Prechádzame na slovenskú stranu slobodne bez pasu vďaka tomu, že obe krajiny sú v EU. Vchádzame na červeno - modrú značku a skalistým chodníkom do Jamnického sedla (1910 m ). Vpravo vidíme ešte Roháčsku dolinu s Ťatliakovým plesom a vľavo Jamnickú dolinu. Schádzame do nej po modrej značke strmo nadol okolo Jamnických plies. Po veľkých dažďoch voda tečie po chodníku a skaly sú šmykľavé.
Z pásma alpínskych lúk vchádzame do pásma kosodreviny na križovatku so zelenou značkou. Po 15 min. prichádzame do miesta Pod Smrekami, kde sa chodník rozdvojuje. Pokračujeme pozdĺž Jamnického potoka lesom stále po modrej. Vľavo na druhej strane potoka vidíme pekný vodopád skaly Otrhance. Vpravo budeme míňať turistickú útulňu. Po viac ako hodine dorazíme do hotela Orešnica v Pribyline.
Jamnická dolina je dlhá 11,5 km s výškovým rozdielom 1180 m, a na prejdenie celej doliny potrbujeme aspoň 4 hodiny.
Autor: Ewa Kardasińska Preklad: Mgr. Katarina Kusnierikova

Od Chocholovskej chaty vedie široká kamenistá cesta nadol. O 5min. zatáča pri salaši, kde môžeme kupiť žinčicu a syr, doprava a mení sa na štrkovitú. Prechádzame po drevenom moste ponad potok. Ďalej je cesta zemitá a bahnistá, rozrytá strojmi, ktoré zvážajú drevo. Kráčame Vyšnou Chocholovskou dolinou popri potoku. Za pol hodiny sa nám otvára panoráma Západných Tatier. Smrekový les redne a objavuje sa pásmo kosodreviny.
Krátkou odbočkou doľava sa dostaneme k miestu, ktoré naštívil pápež Ján Pavol II. dňa 23 júna 1983. Pamätná tabuľa je na veľkej skale a za ňou vpravo je samorast so strieškou, na ktorom sú zavesené privesky, ružence, fotky, šatky, odznaky a na zemi sú mince. Z odbočky sa vrátime a zabočíme doľava.
Chodník je zemitý. Ideme širokou ľadovcovou dolinou. Na kalamitných miestach už rastie mladina. Prechádzame drevenými lavičkami ponad potôčik doprava a serpentínami vystupujeme na Trojdňový vrch. Najprv ideme lesom, potom kosodrevinou a na vrchole sú už len alpínske lúky. Obdivujeme panorámu Roháčov. Vidíme Lúčnu, Rákoň, Volovec, Ostrý Roháč, bližšie k nám Lopatu, celkom vpravo Osobitú. Chodník je z jemného sivého štrku.
Zelenou značkou pokračujeme na Končistú. Trvá to 55 min. Chodník najprv mierne klesá, je široký 2 m, neskôr sa zužuje. Vľavo vidíme 3 plesá. Pri strmom výstupe na Končistú pri troche šťastia uvidíme stádo kamzíkov. Pasú sa na alpínskych lúkach. Okrem trávy tu rastie čučoriedka, brusnica a veľa pekných kvietkov. Z Končistej sa dá ísť smerom na západ na Jarabí vrch za 40 min. a smerom na JV na Klin za 1hodinu. Od Chocholovskej chaty sme prešli asi 10 km za 4 hodiny. Z Končistej vidíme 6 pliesok rôznych veľkostí smerom do Poľska a skalami vyložené rôzne slová: „Filip, Frido”, a iné.
My slobodne schádzame na slovenskú stranu Tatier do Račkovho sedla (1950 m n.m.). Žltou značkou ideme do ľadovcom modelovanej Račkovej doliny. K ústiu nás čaká 2h 45min pochodu. Najprv je 5 uzučkých štrkovitých cestičiek pri sebe, po ktorých sa ťažko ide. Pred nami sú tyrkysové plesá. Po polhodine už vidíme prameň a potok tečúci ďalej je obrastený v strede leta modrými kvetmi. Kde – tu je odkvitnutý horec luskáčovitý.
Po ďalšej hodine sa nám po ľavej strane ukáže vodopád a chodník kopíruje jeho breh, miestami sa odkláňa a je tvorený veľkými kamennými schodami. Údolie je široké a do Račkovej doliny ústi Gáborova dolina – zelená značka- pri drevenom útulku.V ňom sa na prični vyspí niekoľko ľudí. K ústiu Račkovej doliny budeme šľapať ešte 2 hod. po žltej značke. Dobré je oddýchnuť si a kochať sa ešte pohľadmi na vodopád a záver doliny. Pred útulkom je aj prístroj na meranie dažďovej vody. Úzkym chodníkom kráčame ešte stále cez alpínske lúky. Za dreveným mostom ponad Račkov potok sa dostávame do úseku polomu. Suché stromy ležia na zemi alebo ešte stoja v lese. Popri ceste nás tabuľa na mieste, kde si možno posedieť pod strieškou, informuje o medveďom teritóriu a v záujme bezpečnosti nemá turista bivakovať a má dodržiavať trasy značkovaných chodníkov. Po 15 minutách sme pri priehradnom múre. Smerom do doliny sa utvorilo jazero s množstvom naplaveného dreva. Cez otvory v múre padá pri dostatku vody z hora vodopád, pri malom množstve iba zdola vyteká potok.
Asi za 20 minút sme už v hoteli Orešnica pri Pribyline.
Autor: Dávid Hudec (Zuberec)

Od Chaty Ornak ležiacej v závere Koščieliskej doliny na Veľkej ornackej poľane, ideme po žltej turistickej značke lesnou cestou. Odtiaľto vidno zľava doprava Červené vrchy s Temniakom, Tomanov vrch a Smrečinský vrch. Potom zabáčame doprava na úzky chodník do Ivanianskeho sedla. Prechádzame smrekovým lesom rastúcim na dolomitoch.
Kamennými schodami stúpame strmo nahor 1h 20 min. Zo sedla vidíme smerom na severozápad Kominiarski vrch, na ktorý v minulosti viedol chodník, ale uzavreli ho pre ochranu prírody a dnes je už zarastený. Ivaniacke sedlo je 1439 m n.m. Odtiaľ ideme stále po žltej cez kosodrevinu na Ornak (1867 m) - 55 min. V nadmorskej výške 1 800 m končí pieskovec a začína kryštalické pásmo. Cestou míňame skalné blokovisko zvané Suchý vrch.
Z Ornaku máme krásny výhľad na Rákoň a celý roháčsky hrebeň. Po odpočinku ideme nadol alpínskymi lúkami a skalným mestom do Sivého sedla asi 30 min. Chodník je miestami skalnatý a miestami blatistý. Miestami ideme horskými rašeliniskami. Stúpajúc dohora do Gáborovho sedla vidíme vpravo malé plieska. Gáborove sedlo je vyššie ako Ornak (1890 m). Kto má šťastie, uvidí kamzíka. Zo sedla sú výhľady na Končistú, Klin a v diaľke na Vysoké Tatry. Cestou zostupujeme najprv po cestičke cez zakvitnuté alpínske lúky, po pravej strane vidíme pekné Gáborove plieska i horský prameň, následne potok s vodopádom. Priamo na chodníku nachádzame nory svišťov.
Po 1,5 hodine sa postupne dostávame ku útulni pre turistov na rázcestí s Račkovou dolinou. V nej sa na prični vyspí asi 5-7 ľudí, nájdu sa tu aj sviečky. K ústiu Račkovej doliny budeme šľapať ešte 2 hod. po žltej značke. Po drevenom moste ponad Račkov potok sa dostávame do úseku, kde veľa suchých stromov leží na zemi alebo ešte stojace v lese čakajú na výrub. Pohľad na ne je veľmi smutný.
Asi za 35 minút nás asfaltová cesta dovedie k hotelu Orešnica pri Pribyline.
Autor: Alexandra Surovcová (Zuberec)

Chodník sa začína od chaty Murovanec. Je kamenistý a široký asi 1,5 m. Po 10 min. nás tabuľa informuje, že na Kasprov vrch bude cesta trvať ešte 1 hodinu a 20 minút. Po ceste vidíme na ľavej strane malé jazierko. Asi za takú hodinu sa chodník zmení, na okrajoch je vykladaný kameňmi a v strede je štrk. Po bokoch chodníka je pásmo kosodreviny a alpinských lúk.
Nad nami je vidno lanovku. V lete nepremáva, len v zime. Neskôr je už chodník celý vykladaný kameňmi, ktoré vytvárajú schody. O 10 minút odbočíme doprava a rovno ide chodník do Ľaliového sedla, ktoré oddeľuje Západné Tatry od Vysokých Tatier. Hneď na ľavej strane našej odbočky je prvý a posledný prameň pod Kasprovým vrchom. Voda z prameňa je pitná. Potom stúpame strmo dohora v pásme kosodreviny a neskoršie len alpínskych lúk. Po trištvrte hodiny vchádzame na vrchol Kasprovho vrchu (1987 m). Na ňom je stanica lanovej dráhy a meteorologická stanica. Z neho máme výhľad na Vysoké Tatry: Žltá Turňa, Granáty, Koščelec, Svinica, Kozí vrch, Kriváň a Západné Tatry: Červené vrchy, Gievont, vrchol Bystrá, Zakopané a v diaľke Gorce.
Oddýchneme si, nabereme nové sily a môžeme pokračovať ďalej červeným chodníkom nadol do Suchého sedla 5 minút do nadmorskej výšky 1949 m. Bez pasu prechádzame po žltej značke cez pásmo alpínskych lúk a neskôr kosodrevinovým poľom. Prídeme do širokej, jasnej, otvorenej Tichej doliny, ktorú vymodeloval horský ľadovec, dlhej 16 km s prevýšením 1 050 m a s dobou kráčania okolo 5 hodín. Z doliny sú veľmi pekné výhľady na Červené vrchy a na hrebeň Vysokých Tatier. Po bokoch vidno aj vápencové skaly a typickú flóru.
Asi po 1,5 hodine od Kasprovho vrchu sa dostaneme na rázcestie pod Kasprovým vrchom (1265 m), a hneď pod ním na asfaltovú cestu. Po niekoľko sto metroch sme pri stole a lavičkách na odpočinok. Nekonečne dlhá Tichá dolina mala krásny smrekový les, ale v roku 2004 ho veterná smršť takmer v celej doline zničila. Žije tu populácia medveďa hnedého. Často necháva po sebe stopy trusu priamo na asfaltovej ceste. Celou dolinou nás sprevádza šum potoka Tichá voda. Na začiatku Tichej doliny sa nachádza poľana Liptovský Košiar. Tu sú informačné tabule so zaujímavosťami zo sveta fauny a flóry. Ďalej pokračujeme žltou značkou okolo potoku Belá a dvoch horární na Podbanské.
Autori: Natália Šišková (Zuberec), Jan Imioło i Maciej Górowski (Zakopane)

Od chaty ideme schodami do dola ku plesu a zabočíme doľava. Obchádzame pleso kamenistým chodníkom a o 5 minút míňame drevenú sošku Matky Božej pre šťastlivé návraty. Kamenistý chodník bol vytvorený ľudskou rukou. Miestami na chodník z ľavého svahu steká voda. Po 25 minútach opúšťame breh Morského oka a stúpame smerom doľava strmo v tvare Z ku Čiernemu plesu. Vľavo vidíme vodopád. Chodník je upravený do schodov z veľkých kameňov. Pri oddychu sa môžeme kochať pohľadmi na pekné Morské oko, vrchol Rysov, vľavo od Rysov Nižné Rysy a Žabí Mních. V pravo od Rysov je Bula pod Rysami, Žabi Kôň, Žabia Turňa,Volová Turňa, Volový chrbát, Kazalnica, Čierny Mengušovský, sedlo Pod Chlopkom, Postredný a Veľký Mengušovský, Hincove sedlo, Čubrina, Mních.
Asi po hodine sme pri železnom kríži z roku 1835 obloženom sviečkami. Sme pri odbočke na Rysy, čaká nás túra 3 hodiny a 20 minút. Obchádzame Čierne pleso, do ktorého sem – tam stekajú vodopády. Voda je ako v mori tyrkysovej farby. Po plese plávajú kačky. Tabuľa nás informuje, že nesmieme kŕmiť kačky.
Po 10 minútach začíname stúpať stále strmo do hora. Miestami nám výstup uľahčujú reťaze. Po 4 hodinách stúpania dosahujeme poľský vrchol Rysov (2499 m n.m.). Je tam tabuľa a železný stožiar. Nadol na slovenskú stranu vedú viaceré strmé chodníčky. Sú nebezpečné, pretože kamene sú rozdrobené. Asi po polhodine chodník ide pozvoľna veľkým oblúkom doľava až ku chate pod Rysmi. Tu sme za 40 minút od vrcholu. Chatu momentálne prerábajú. Nocľah neponúkajú, občerstvenie a suveníry áno. Aj zaujímavú pečiatku majú. V blízkosti je maľovaná kadibudka s plexisklom v čelnej strane a na nej je text: „ S týmto pohľadom sa dajú prežiť všetky verše sveta o horách, ľuďoch i o láske …“ a výhľad na údolie a Žabie plesá je naozaj očarujúci. Za pekného počasia aj vrcholy vidno. Milý je otvor na dverách v tvare srdiečka.
Ďalšia časť chodníka je vykladaná veľkými skalami, po ktorých sa ide ľahko. K Popradskému plesu to bude trvať 1h 30 min. O pár metrov míňame drevenú tabuľu s nápisom „Slobodné kráľovstvo Rysy. Vitajte. Welcome. Benvenuti.“
Našu pozornosť pritiahnu hnedé fľaky na skalách. Tie spôsobuje železo obsiahnuté v žule a vode vytekajúcej z podzemia. Lišajník sfarbuje skaly zase do žltozelena. V obtiažnejších častiach nám pomáhajú reťaze. Po nich prichádzame ku Žabím plesám. Z pásma večných skál sa dostávame do pásma horských lúk a kosodreviny. Sme v Kotline Žabích plies. Veľké, Malé (obe 1919 m) a Vyšné Žabie pleso (2040 m) oživujú pustú kotlinu. Pokračujeme peknou ľadovovou Mengusovskou dolinou serpentínami nadol cez strmý prah okolo vodopádov a cez potôčiky vtekajúce do Žabieho potoka. Zaujme nás pohľad na štíhlu pyramídu Volovca (2227 m). Za 1h prichádzame až ku rázcestiu nad Žabím potokom v nadmorskej výške 1580m. Dvakrát sme prešli po drevených mostíkách. Už sme v pásme smrekového lesa. Ešte nám ostáva polhodinová chôdza miernym tempom k horskému hotelu pri Popradskom plese (1494 m). 15 min. od hotela je veľmi pôsobivý symbolický cintorín s pamätnými tabuľami. Na nich sú mená obetí hôr Slovenska a iných krajín. Vedie sem žltá turistická značka.
Autori: Táňa Šrobová (Zuberec), Jakub Zawadzki a Bartłomiej Majerczyk (Zakopane)